Mona

Hermiona sedela na lavičke pri jazere a v rukách zvierala Tomov medailón. Lícom jej pomaly stiekla slza, keď si v hlava premietala spomienky, ktoré sa udiali na tomto istom mieste, len o 50 rokov skôr. Vrátil sa. Vrátil sa po ňu, no ona odišla.

"Hermiona?" Keď sa za ňou ozval Harryho hlas, rýchlo si poutierala slzy a na tvár nasadila úsmev. Harry si k nej prisadol a znepokojene na ňu pozrel, akoby sa mala každú chvíľu zrútiť.

"Si v poriadku?"

"Samozrejme! Veď sa konečne vidíme. Všetko je v najlepšom poriadku." chrlila zo seba slová, ktorými sa snažila presvedčiť skôr seba ako Harryho, čo mu samozrejme neuniklo.

"Neklam Hermiona. Čo sa tam stalo?" Hermiona na neho pozrela so slzami v očiach. Ako mu ma povedať, že sa zamilovala do vraha jeho rodičov? No Harry jej to uľahčil tým, že našiel správne slova za ňu.

"Ty ho miluješ." nebola to otázka. Proste to sucho skonštatoval akoby len hovoril o dnešnom počasí. Hermiona prehltla hrču vzlykov v hrdle a pomaly prikývla.

"Tušil som to." vzdychol si Harry. Zahľadel sa na povrch jazero,ktoré sa vďaka zapadajúcemu slnku pomaly menilo na ružové.

"Aké to tam bolo?" spýtal sa jej po chvíľke ticha. Hermiona sa na neho pozrela a premýšľala ako mu odpovedať. Nechcela ho raniť ale zase ani klamať.

"Ísť tam, bolo jedno z mojich najlepších rozhodnutí." usmiala sa na neho napokon a jeho tvárou sa mihol jemný úsmev. Hermione odpadol kameň zo srdca.

"Našla si si nejakých kamarátov?"

"Angie. Bývali sme spolu na izbe. Bola skvelá." zasmiala sa Hermiona keď si spomenula na mnohé z ich večerov plných smiechu. "Bola ako Ginny, len trochu bláznivejšia."

Harry sa uškrnul. "Tak to si tam musela mať veselo."

Opäť medzi nimi zavládlo ticho a ona premýšľala, či by mala niečo povedať alebo nie. Napokon sa ozval  Harry.

" A on? Aký bol Voldemort?" otočil sa k nej s otáznikmi v očiach. Hermiona potichučky zastonala a oči sa jej opäť zaliali slzami. Na jednej strane kvôli Tomovi, no na druhej strane jej bolo ľúto Harryho. Musí to byť pre neho ťažké.

"No.. On bol.. očarujúci. Veľmi bystrý a krutý, zlovestný. No napokon som ho spoznala. Spoznala som Toma Riddla. Mladého chlapca, ktorý vyrastal bez rodičovskej lásky a bez priateľov. Do toho chlapca som sa zaľúbila, vieš? Bol. vášnivý, milý, inteligentný a mal v očiach niečo, vďaka čomu som na nich musela myslieť takmer celý deň." Usmiala sa sama pre seba, keď si spomenula ako spolu tancovali na plese, či na to ako sa stále hádali kvôli hlúpostiam. Zahľadela sa na medailón  v jej rukách, ktorý bol stále studený.

Harry prikyvoval a premýšľal. Hermiona netušila nad čím no nerušila ho. Musel toho veľa spracovať.

"Nehnevám sa na teba Hermiona." Prehovoril po chvíli ticha, načo sa Hermiona k nemu prekvapene otočila.

"Láska si nevyberá. Poznám ťa. Ak by t bol zlý človek ani by si o neho nezakopla." Usmial sa a stisol jej dlaň. Hermioninou tvárou sa roztiahol široký úsmev. Toto potrebovala počuť.

"Poď.Dumbledore už čaká."

"Pán profesor." presne o ôsmej traja chrabromilskí študenti vošli do riaditeľovej kancelárie, kde ich už očakával.

"Presný ako hodinky. Prosím, posadajte si." Ukázal im tri stoličky pred jeho stolom. Starý muž sa pohodlne oprel, napravil si polmesiacikové okuliare, ktoré mu padali z nosa.

"Tak slečna Grangerová, v prvom rade vám chcem poďakovať, že ste prijali túto úlohu a zhostili sa jej naplno. Ako som predpokladal, všetko šlo podľa plánu. Keď si odpočítame medailón, jedinou prekážkou v zničení Temného Pána je on sám. Budeme ho musieť zabiť."

"Čože?!" Hermiona zalapala po dychu a prekvapene vykúlila oči na profesora.

"Nejaký problém, slečna Grangerová?" spýtal sa potichu profesor a skúmavo sa na ňu zahľadel, rovnako ako aj Ron, ktorý nechápal jej prehnanú reakciu.

"Ja.. nie.. ale. Nemôžete ho zabiť." povedala zúfalo. Riaditeľ chápavo prikývol a prekrížil si ruky na hrudi.

"Pán Potter, Pán Weasley, môžete ísť do vašich izieb."

"Ale.." Ron chcel niečo namietnuť, no riaditeľ ho prerušil oveľa ráznejšie.

"Pán Weasley, niečo som povedal." Ron napokon sklonil hlavu. Spolu s Harrym sa vybrali do klubovne, pričom Harry venoval hermiona veľavýznamný pohľad.

"Zamilovali ste sa do neho. Presne ako som predpokladal." povedal napokon keď osameli, načo mu Hermiona venovala prekvapený pohľad. Ako to predpokladal? O čo tu ide?

"Prosím?"

Dumbledore prikývol. "Ach tá láska. Je to neprebádaná a neskrotiteľná veda, ktorá dokáže s ľudmi porobiť zázraky. Slečna Grangerová, podarilo sa vám zohriať srdce mladého pána Riddla, čo sa nepodarilo nikomu pokiaľ mám dobré informácie. Ale musíte si uvedomiť, že Tom Riddle, chlapec vášmu srdcu blízky, už neexistuje." Hermiona smutne sklopila hlavu. Mal pravdu, vedela to. Tom už neexistuje.

"Vy ste dôvod, prečo sa z neho stalo monštrum."

"Čože?" Hermiona prudko vydýchla. "On si ma pamätá?" Neveriacky sa zahľadela na riaditeľa, ktorý kýval hlavou na súhlas.

"Pamätá. A nikdy vás neprestal milovať. Ba čo viac, celé tie roky na vás tajne dozeral."

Hermiona neodpovedala. Musela spracovať informáciu, ktorú sa práve dozvedela.

"Je mi to ľúto, Hermiona." Ozval sa Dumbledore, keď jej kvapla slza na medailón, ktorý si opäť prezerala. "Ale budeme ho musieť zabiť a to čím skôr."

Hermiona prudko zdvihla hlavu a utrela si slzy, koncom rukávu na svetri, ktorý mala oblečený.

"Fajn. Zabijeme ho." Povedala tvrdo, načo sa postavila a odišla z riaditeľovej kancelárie. Namierila si to rovno do prázdnej klubovne, kde sa schúlila v kresli pred ohňom. Vedela, že jej Tom, Tom ktorého milovala tu už nie je, no stále nevedela ani len pomyslieť na to,že sa ho chystajú zabiť. Muselo to tak byť. Nemohla ohroziť celý svet, kvôli jej sebeckej túžbe. Zhlboka sa nadýchla a jej tvrdá maska ju opustila. Slza sa premenila na dve až sa napokon úplne rozplakala. Pomedzi vzlyky cítila ako jej ktosi dal ruku na rameno. Pomaly sa otočila a mala pocit, akoby sa čas zastavil. Srdce jej na pár sekúnd prestal tĺcť a vzduch jej ostal v pľúcach.

"Tom?"