Mona

"Tom?" Hermiona sedela v kresle s otvorenými ústami a s úžasom hľadela na osobu pred ňou. Srdce jej bilo ako šialené, bála sa, že jej vyskočí z hrude. Strach a obavy na chvíľu vystriedala radosť

"Hádam si si nemyslela, že by som si nechaj ujsť tú najväčšiu zábavu Grangerová." prehodil s úškrnom mladý, vysoký, tmavovlasý chlapec a jeho oči žiarili ako čierne diamanty. Hermiona so smiechom a plačom zároveň vyskočila z kresla rovno jemu do náručia, kde spokojne vdýchla známu vôňu.  Hlavu mu oprela o hruď, pričom sa okolo nej ovinuli silné paže. Tom zavrel oči, užívajúc si každú jednu sekundu akoby boli posledné. Miloval ju, tak strašne ju miloval až to jemu samému bralo dych.

Hermiona zrazu prudko otvorila oči, ako si uvedomila, čo sa práve stalo.

"Čo tu robíš, Tom?!" Prudko sa od neho odtiahla a v očiach sa jej znovu usadil strach. Tom na ňu nechápavo hľadel.

"Ako vždy si dokázala v priebehu sekundy zničiť celú romantiku. Prečo ma to neprekvapuje?"

"Teraz nieje čas na vtipy, Tom! Uvedomuješ si, že si 50 rokov odpredu od tvojej doby?"

"Dobrý poznatok. Keď sme už pritom, ďakujem  za tvoju úprimnosť. Bolo od teba milé ma celý čas ťahať za nos a flirtovať so mnou, zatiaľ čo si vymýšľala plán na moje zničenie." Tom si odfrkol a pokrútil hlavou. Jeho bezstarostný výraz, plný nezáujmu zrazu vystriedala zlosť a sklamanie. Pozeral sa Hermione do očí, ktorá sklopila hlavu po tom, čo vyslovil tieto slová.

"Ty to vieš? Odkiaľ?"

"To je úplne jedno odkiaľ, to mám Hermiona. Máš jedno šťastie, že si mi tak domotala hlavu, takže to zatiaľ nechám tak. Ale!" Prudko ju prerušil keď otvorila ústa aby mu niečo povedala. "Stále som nahnevaný, to nezmení ani fakt, že som šťastím bez seba,  že ťa vidím." jeho nahnevaný výraz zmäkol a jemne Hermione prešiel prstami po líci. Privrela oči, chytila jeho ruku a pevne ju stisla.

"Tom, musíš sa vrátiť. Je to nebezpečné. Na tvoju hlavu je vypísaná pekná odmena a potom, čo z tvojho plánu vynechal medailón, už im nič nebráni v tom aby ťa zabili. Keď zistia, že si tu ty, si mŕtvy."

Tom prikývol na znak toho, že rozumie.

"Poď so mnou. Vráť sa so mnou a budeme môcť byť spolu." Naliehavo jej chytil dlaň do rúk a zahľadel sa jej do očí, ktoré mala plné sĺz. Sklopila oči a potiahla nosom.

"To nejde, Tom. Ja patrím tu. Musíš ísť."

"Nie!" Prudko vydýchol a odstúpil od nej. Podišiel ku kozubu, kde si o hornu rímsu oprel dlane. Zahľadel sa do plameňov, ktoré veselo poskakovali.

"Bez teba neodídem. Už nespravím tú istú chybu. Už nie." Povedal chrbtom k nej. Hermiona k nemu pomaly podišla a oprela si hlavu o jeho rameno.

"Nič iné ti neostáva Tom."

"Hermiona?" Mladý pár pred kozubom sa prudko otočil a Hermiona zbledla strachom, keď zazrela pred sebou Rona v pyžame. Hľadel na nich s otvorenými ústami. Videla ako Tom pomaly nahmatal prútik, no Hermiona iba jemne pokrútila hlavou.

"Ron, ja ti to vysvetlím." pohla sa pomaly k nemu no on cúvol, celý biely od strachu.

"Čo to má byť? Musíme ísť za riaditeľom, hneď!" Ron pomaly cúval k obrazu Tučnej Pani.

"Nie, Ron prosím nerob to! Ja ti to vysvetlím." Zúfalo k nemu naťahovala ruky, no Ron sa už rozbehol dlhou chodbou hradu.

Hermiona stiahla Toma za ruku a rozbehla sa do opačnej strany ako Ron.

"Čo to robíš? Riaditeľňa je opačným smerom."

"Ale my nejdeme do riaditeľne."

"Hermiona stoj!" Prudkou ňou trhol a zadýchane sa pozrel do jej tváre.

"Utečieme, hneď." Vydýchla zadýchane a opäť sa rozbehla. Tom chvíľu zaváhal no nasledoval ju. Vybehli z hradu do tmavej, mrazivej noci. Všade bolo ticho a areálom sa rozliehal ich zrýchlený dych spolu s dupotom ich nôh Obaja bez slova bežali k Zakázanému lesu,keď okolo nich presvišťal záblesk svetla, ktorý tesne minul Toma. Za nimi sa náhlil riaditeľ spolu s Ronom.Obaja zrýchlili no, proti prútiku nezmohli nič. Druhý pás svetla trafil Toma rovno do chrbta načo sa tvrdo natiahol na zem, kde ostal ležať bez pohybu.

"Nie!" Hermiona vykríkla, načo sa hneď hodila k nemu na zem.

"No tak, preber sa, Tom" Musíme ísť ďalej!" naliehavo ním triasla ale úplne márne. Ron s riaditeľom ich dohnali.

"Čo to má byť slečna Grangerová?! Nepovedal som vám dostatočne jasne aká je dôležitá jeho smrť?! Ronald vezmite ho dolu do mojej pracovne."

"Nie! Ron pusti ho!" vykríkla, keď ho pomocou kúzla zdvihol do vzduchu. Ron na ňu tvrdo pozrel, v jeho očiach nevidela nič známe, nič z Rona, ktorého tu nechala pred pol rokom.

"Je mi ľúto Hermiona. Tvoja úloha tu práve skončila. Choď sa vyspať."

Hermiona vykríkla a chcela sa k nemu rozbehnúť, no kúzlo, ktoré vyšlo z Dumbledorovho prútika ju zasiahlo rovno do hrude a cítila ako znehybnela. Skôr ako dopadla do trávy ju zachytili dlhé paže. Akoby z dlhého tunela počula slová, ktoré vyšli z Dumbledorových úst.

"Je mi to ľúto, Hermiona. No zašlo to priďaleko." Napokon jej padli oči a pohltila ju hustá hmla.

Preberala sa. Cítila ako ju bolí každučký sval v tele, nedokázala ani otočil hlavu aby zistila, kde sa nachádza. Posteľ bola priveľmi pohodlná a miestnosť tmavšia ako bola v nemocničnom krídle. Bola kde si inde. Zdvihla sa na lakťoch aby sa dokázala rozhliadnuť kolo seba. Aj pri tom najmenšom pohybe jej do tela vystrelila prudká bolesť. Bola v kruhovej miestnosti bez nábytku. Uprostred miestnosti bola jej postel vedľa ktorej bola položená stolička s táckou, na ktorej bolo jedlo. Jej oči si pomaly zvykli na tmavú izbu a pohľad namierila  na dvere. Prudko sa postavila  a podišla k nim, no boli zamknuté. Porozhliadala sa okolo seba aby zistila, kde má prútik no nikde ho nevidela. Frustrovane si sadla na posteľ. Jediná vec, ktorá ju bolela viac ako jej doráňané telo bolo myšlienka na Toma. Kde bol?

Od dverí sa ozval škrípavý zvuk až sa napokon otvorili. Dnu vošiel Dumbledore.

"Aaa, prebrali ste sa. Už sme začali mať obavy. Pospali st si riadne dlho. Hermiona zbystrila pozornosť a vystrela sa. S ostražitosťou hľadela na osobu, ktorú kedysi poznala, no mala pocit, akoby sem nakráčal niekto úplne iný.

"Odkedy máme na Rokforte väzenie?" spýtala sa Hermiona, keď si sadol na stoličku pri posteli. Zvesela sa zasmial nad jej slovami, no jej tu nič vtipné nepripadalo.

"Ale drahá,toto nieje väzenie. Držal som vás tu kým ste sa nezotavili aby som vám zabránil spraviť hlúposť. Hlboko sa ospravedlňujem ak ste si to vysvetlili inak."

"Kde je tom?" tvrdo sa na neho pozrela, no on len sklopil hlavu.

"Žial, Hermiona to vám neprezradím ale je nažive. Stále nám môže poskytnúť pár informácií."

"Takže ste ho nezabili, hneď ako ste ho zbadali. Aké milosrdné." odfrkla si ironicky a založila si ruky na prsiach. Odvrátila hlavu od starca, pretože sa na neho a jeho pokojnú tvár už viac nedokázala pozerať bez nutkania opäť mu zlomiť nos.

"Takto to nefunguje. Nestačí zabiť jeho mladšiu verziu. Zničili by sme jeho minulosť no on by stále žil."

"Keď zabijete Voldemorta tak umrie aj Tom." pošepla do ticha izby, keď jej dal Dumbledore priestor na spracovanie vecí, ktoré jej povedal.

"Správne. Viem, že ho milujete ale to on si vybral byť takým čarodejníkom akým je. "

"Mýlite sa." povedala tvrdo a zahľadela sa rovno do jeho prekvapených očí, pohľadom, ktorým by mohla aj zabíjať. Prevŕtávala ho ním až napokon prehovorila.

"Čo ak sme to vždy brali zle. Čo ak sme sa mýlili. Mágiu si človek nevyberie, mágia si vyberie jeho. Rovnako ako voľba stať sa zlým nebola priamo na ňom. Ja môžem za to, kým je a ja to napravím."

"Čo tým chcete povedať?" Dumbledore naklonil hlavu na bok a zahľadel sa na dievča, ktorému síce stekali slzy dolu tvárou no v očiach mala odhodlanie, ktoré človek nevidí často.

"Dovoľte mi sa stretnúť s Voldemortom. Dovoľte mi sa s ním porozprávať."

"To nemôžete myslieť vážne. Zabije vás, hneď ako vás uvidí."

"To nemôžete vedieť isto. Verte mi, profesor. ´" Zahľadel sa na ňu a nachvíľu sa zamyslel.  Ak by to niekto dokázal, bola by to jedine ona, tým si bol istý.

"Ach, čo dokáže láska dvoch mladých ľudí. Je sama o sebe istým druhom mágie, povedal by som. V poriadku. Stretnete sa sním.Ale nie dnes!" Ostro dodal, keď sa už Hermiona postavila, pričom si dlaňou utrela slzy z tváre.

" Oddýchnite si, ste ešte stále prislabá. Zajtra je tiež deň. Prídem po vás."

Tom sedel v izbe, v ktorej sa nachádzala iba posteľ. Netušil kde bol, no na Rokforte to nebolo určite.. Inak by túto miestnosť poznal. Sedel na parapete okna, zahľadený do tmavej noci. Na oblohe žiarili milióny hviezd. Bol strachom bez seba. Takýto pocit, ešte nikdy nezažil. Bál sa o to kučeravé dievča, ktorá sa mu tak tuho dostala pod kožu až tomu nedokázal uveriť. Nemohol na ňu prestať myslieť. Nemal ju vtedy opustiť a možno by všetko dopadlo inak. Možno. Je tu priveľa neistého.