Mona

"Pán profesor, čo budeme robiť ďalej? Zašlo to priďaleko!" Harry sa nervózne prechádzal po riaditeľovej kancelárií a snažil sa vymyslieť vhodné riešenie tejto zamotanej situácie. Voldemortovu smrť si prial najviac zo všetkého, predsa len mu zabil rodičov, no keď sa pozrel do tváre mladého čarodejníka, ktorý pomotal hlavu jeho najlepšej priateľky, necítil nič. Ten chlapec, ktorého držali v jednej z vysokánskych veží školy bol nevinný. Až čas a sklamania, ktorým teraz môžu predísť z neho spravili monštrum bez srdca či štipky ľudskosti.

"Harry,na túto otázku ani ja sám nepoznám odpoveď ale jedno ti môžem povedať na isto. Kľučom je mladá slečna Grangerová." Pokojne odvetil riaditeľ sediaci za dlhým stolom. Harry si odfrkol a prudko sa posadil do kresla pred stolom.

"Ale ako je to možné? Herioma predsa žije tu! Päťdesiat rokov potom čo sa narodil, po tom čo sa to z neho stalo. Ako môže byť kľúčom ona?"

"Nitky času sú poprekrúcané a spojené s každým okamihom. Akoby si bol zavretý v obrovskej guli, ktorá sa točí stále dokola. Hermiona sa narodila neskôr ako Tom, no navštívila ho v jeho rokoch, čo zanechalo Tomovi mnohé spomienky. Spojila ich láska a presne tá z neho spravila osobu, ktorou teraz je. Jedine ona to môže napraviť, Harry."

"Ale ako? Čo proti nemu zmôže?" Harryho už opúšťala trpezlivosť. Hoci si prial jeho zničenie priveľmi, nechcel ju vystaviť nebezpečenstvu, do ktorého sa práve chystala skočiť. Neodpustil by si ak by sa jej niečo stalo.

"To musíme nechať na ňu."

"A čo Ron?" chrlil ďalšiu otázku Harry. " Je vytočený, nechápe čo sa tu deje a ničí ho to. Neviem čo mu mám povedať."

Dumbledore si pokojne napravil okuliare a zhlboka sa nadýchol, predtým ako pokračoval.

" Pán Weasley je primladý, Harry. Nechápe mnohým veciam. No žiaľ, ty to nezmeníš. Sám to musí pochopiť."

Harry sa zamyslel, no napokon prikývol. Unavene si pošúchal oči a v myšlienkach zablúdil k baldachýnovej posteli, ktorá na neho už čakala. Zdalo sa mu akoby nespal už roky.

"Je prineskoro Harry. Zajtra budeme múdrejší. Choď sa vyspať."

Hermiona nervózne pochodovala po okrúhlej miestnosti, kde ju držali. V noci nezažmúrila ani oka. Nemohla prestať myslieť na Toma a strach o neho ju zvnútra zožieral. Zrazu začula kroky a spozornela. Dvere sa s hlasným vŕzganím otvoreli  a v páse svetla stál riaditeľ.

"Dobré ráno slečna Grangerová. Dúfam, že ste sa dobre vyspali."

"Do ružova." odfrkla si naštvane Hermiona a vybrala sa odhodlane k dverám, kde sa jej riaditeľ odstúpil aby mohla prejsť.

"Moment!" zarazila sa v chôdzi a otočila sa sivovlasému mužovi. "Môj prútik. Kde je?"

"Myslel som si, že vám bude chýbať." usmial sa riaditeľ a z vrecka na dlhom habite vytiahol jej prútik. Hermiona si ho s úsmevom vzala a opäť pridala do kroku.

"Tak aký je plán?" spýtala sa Dumbledora keď sa dostali do jeho pracovne, kde už na nich čakal Harry, ktorý sa na ňu ospravedlňujúco usmieval.

"Využili sme profesora Snapea. Ten už na nás čaká v Rockville. Pomocou jeho znamenia privolal Voldemorta. Ta na neho počkáte vy, no zbytok je už len na vás." odmlčal sa profesor a hľadel na zamyslené dievča pred ním. Vedel o tom, že láska je niečo ako nový druh mágie, no keď ju videl s mladým Tomom prehodnotil to. U nich to bolo ešte čosi silnejšie.Mrzelo ho, že sa k nim zachoval tak ako sa zachoval.

"V poriadku." prikývla pomaly a postavila sa s odhodlaním s kresla." Môžeme?"

"Si si istá, že to chceš spraviť?" spýtal sa jej to Harry už po stý raz. Hermiona sa na neho zahľadela a prudko ho objala.

"Harry, budem v poriadku. Sľubujem." zašepkala mu do ucha keď ucítila ako sa okolo nej ovinuli jeho silné paže.

Pomaly prikývol a pustil ju. Stáli na opustenom námestí nádherného mestečka. Nebolo tu ani živej duši, akoby všetko živé vycítilo prítomnosť zla. Hermiona sa posledný krát pozrela na profesora, ktorý jej poprial šťastie a s nádychom sa vybrala po temnej uličke, ktorá viedla do temného lesa za dedinkou.

Hermiona sa predierala lesom, ktorý pomaly hustol. Dúfala, že sa tu objaví. Nevedela čo čakať, dokonca ani nevedela či sa cíti strach. Jediné čo mala v hlave boli jeho oči, jedine na tie dokázala myslieť.Kráčala ďalej a les sa zhusťoval. Príjemné slnečné lúče sa už nepredierali cez koruny stromov. Všade okolo bolo vlhko a tma.

"Dokonalé prostredie na stretnutie s diablom." hundrala si popod nos, keď sa predierala cez husté konáre, čo rástli tesne nad zemou. Párkrát si šaty zatrhla o vyčnievajúcu haluz a nahlas zanadávala.

Prišla na akúsi čistinku. Nebol na nej ani náznak života. žiadny kvet, či zviera. Na zemi boli pováľané kamene aa haluze, ktoré musel strhnúť silný vietor počas búrky. Poobzerala sa okolo seba a snažila sa ho nájsť. No márne. Bola tam sama. Úplne sama uprostred hustého, tmavého lesa a bola si takmer istá, že nájsť cestu nazad, nebude také jednoduché.  Striaslo ju. Zima jej však nebola. Žalúdok jej stiahol strach. Už si nebola tak istá, či je to dobrý nápad. Možno by sa mala predsa len otočiť a vrátiť sa. Snáď vymyslia niečo lepšie. Už,už sa chcela otočiť no v tom ju prekvapil hlas.

"Ty."

Jedno slovo. Jedno jediné slovo, ktoré spôsobilo to, že sa jej v tele od stracu napol každučký sval. Mala pocit akoby mala nohy z olova. Bála sa otočil, no napokon sa prekonala.

Stále tvárou v tvár najkrutejšiemu čarodejníkovi všetkých čias. Tvárou v tvár samotnému diablovi.