Mona

     Nedýchala . Nedokázala  pohnať ani jedným svalom, akoby  na mieste ochrnula. Dívala  sa mu do očí plných nenávistí, neschopná slova. Cítila ako jej strach prúdil žilami a mala sto chutí utiecť.

"Tak sa zdá,že si práve zistila ako veľmi je tvoj osud zamotaný s tým mojím." zasyčal do ticha. Mykla  sa.Vôbec ho nespoznávala a to ju desilo asi najviac. Pozbierala  všetku jej odvahu a vykročila smerom k nemu.

"Vedel si to? Celý ten čas si vedel kto som?" spýtala  sa ho potichu.Všetok strach sa začal postupne meniť na hnev. Vrelo to v nej mala pocit, že zachvíľu vybuchne. Pomaly sklonil hlavu a jej sa zdalo,že mu očami prebehla akási emócia, niečo ľudské, no to po sekunde zmizlo a jeho oči boli opäť studené  a bez štipky života.

"Vedel." odvetil napokon po krátkej odmlke. Spolu s nádychom spravila ďalší krok k nemu. Čo ak mu nedokáže pomôcť? Začínala samu seba spochybňovať. Už si nebola taká istá, že je to dobrý nápad. Predsa len, zabil milióny ľudí, prečo by s ním mala pohnúť akási humusáčka?

"Prečo?," šepla som," Prečo si mi tak ubližoval? Prečo si mi niečo nepovedal?"

Voldemort zdvihol hlavu a nahlas sa zasmial dunivým, desivým smiechom, ktorý sa odrazil od každého stromu.

"Prečo?! Hermiona spamätaj sa. Život nieje o láske a dobre a zle. Všetko je iba o moci, to ty si ma to naučila. Mala by si byť na seba hrdá, stvorila si veľkého Lorda Voldemorta, pána zla." Rozhodil rukami a neprestával sa smiať. Ten smiech bol tak studený a krutý až jej prešli zimomriavky po chrbte.

"Nemáš pravdu a ty to vieš!" zdvihla  hlas a sledovala ako zrazu zmĺkol, prekvapene sa na ňu zahľadel.

"Prosím?"

"Nemáš pravdu. Vedel si to ako chlapec a vieš to aj teraz. Možno už nie si tým, kým si bol ale stále je v tebe kúsok dobra."

"Nebuď smiešna." odvrkol si a pokrútil hlavu. "Dobro neexistuje."

Kráčala k nemu takmer bez dychu. Ostražito ju sledoval, prázdnymi očami. Podišla až tesne k nemu nedýchala a on taktiež. Stáli oproti sebe a čakali. Hermiona pomaly a opatrne zdvihla ruku a dotkla sa jeho dlane, načo sa Voldemort prudko mykol, no ruku neodtiahol. Pomaly zavrel oči a zhlboka sa nadýchol.

"Prečo to všetko robíš, Tom?" keď začul svoje pravé meno prudko roztvoril oči a otočil sa jej  chrbtom.

"Pretože som spravil veľa hlúpych vecí Hermiona. Nerozumieš tomu. Akoby si mohla? Si príliš mladá." odfrkol si a stále jej bol otočený chrbtom.

"Prečo si mi ubližoval?" pomaly hovorila ďalej Cítila, že sa v ňom niečo zlomilo.

"Ubližoval?!" prudko sa k nej otočil až od ľaku potichu zapišťala. "Hermiona, ver tomu alebo nie, no ja som ťa vždy ochraňoval."

Prekvapene na neho vyvalila oči. "Ochraňoval?"

"Samozrejme, že ochraňoval." rozhodil rukami a díval sa na ňu, no už v ňom nevidela číre zlo. Videla chlapa na hrane. Chlapa, ktorý bo prenasledovaný svojou minulosťou.

Prekvapene som na neho hľadela, neschopná slova.

"Hermiona snažil som sa ti pomôcť. Snažil som sa ťa udržať čo najďalej od tohto svinstva no ty, hlúpa husička si sa musela začal kamarátiť s Potterom, skvelý výber mimochodom, fakt skvelý." poznamenal sarkasticky.

"Držať ďalej? Snažil si sa ma zabiť! Dvakrát!" skríkla na neho.

"Pretože si sa mi priplietla do cesty! Je úplne jedno ako veľmi som ťa miloval, teraz to je jedno!" kričal na ňu a jeho hlas sa odrážal od stromov.

"Som Voldemort, pre Merlina! Nemám dušu! Neviem čo je to láska! Zbytočne sa snažíš, Hermiona. Je prineskoro. Jediné čo môžeš spraviť, je nechať to tak." hľadel na ňu dlhým pohľadom. "Viem si predstaviť milión ľudí s ktorými by si sa tu rozprávala radšej." zašepkal napokon do prázdna. Hermionine kútiky sa pomaly roztiahli do jemného úsmevu.

"Tak to si teda nemyslím."

Opäť k nemu podišla a chytila jeho dlane do svojich. Mal ich studené, cítila ako jemne dýcha. Hľadel do zeme, takmer bez pohybu. Prezerala  si ho od hlavy po päty a v jeho výraze  zazrela Toma, chlapca ktorého  milovala.

"Miluješ ma.  Mám pravdu?" spýtal sa po chvíľke ticha Hermiony. Kútiky úst sa jej jemne nadvihli.

"Mám príšerný vkus na chlapov."  Voldemort si vzdychol a vytiahol si ruky spod jej dlaní. Otočil sa chrbtom a bledou päsťou udrel do stroma.

"Povedz mi prečo? Prečo to proste so mnou nevzdáš a nezačneš si žiť svoj život?"

"Veľmi dobre vieš prečo Tom, sám si si na to odpovedal. Milujem ťa." šepla a sledovala ako sa opäť otočil k nej.

"Vieš, videl som mnohé možnosti toho ako to dopadlo. Bol som v minulosti či v budúcnosti v snahe ťa najsť, no čas.." ponuro sa zasmial a Hermiona s úžasom sledovala jeho tvár, na mieste, kde mal predtým dve štrbiny na dýchanie sa teraz črtal ostrý nos. " čas je čosi ako bludisko. Keď sa raz v ňom stratíš, tak ľahko cestu von nenájdeš. Hľadal sa ťa, vyše piatich rokoch som skákal z doby do doby len aby som ťa našiel, no to sa nestalo. A to bola posledná kvapka k tomu, aby sa zo mňa stalo to čo sa stalo."

Kým rozprával Hermiona užasnuto sledovala jeho premenu. Bledá pokožka chytala náznaky ružovej a neľudské oči sa opäť menili v búrkovo-modré. Presne vedela, čo má spraviť. Nečakala už ani sekundu. Prekonala tú poslednú vzdialenosť, ktoré bola medzi nimi a vlepila mu bozk. Cítila ako prekvapene stuhol, no po chvíli ju objali studené, pevné ruky. Nevedela ako dlho tam tak stáli, mohli to byť dni či roky a ani by si to nevšimla, no vo chvíli keď otvorila oči zalapala po dychu. Pred ňou stál Tom. Tom Riddle, najbystrejší chlapec z ročníka s očarujúcim úsmevom, ktorým si takmer okamžite získal jej srdce.

"Tom!" zvýskla od radosti a hodila sa mu okolo krku.

"Grangerová." vdýchol jej to slovo do vlasov a pritisol si ju k sebe, odhodlaný ju už nikdy nepustiť.

"A tak sa žaba premenila v krásneho princa." vydýchla šťastne Hermiona.

"Čože?" Tom sa odtiahol a nechápavo sa na ňu zahľadel, načo sa Hermiona rozosmiala.

"Ale nič. Poď mali by sme ísť. Dumbledore nás už určite nedočkavo čaká."

"Skôr teba. Či prídeš po vlastných alebo ťa donesiem po kúskoch." podpichol do nej chôdzi Tom, načo Hermiona pokrútila hlavou s šťastným úsmevom na tvári.

"Hermiona!" Harry sa rozbehol k svojej kamarátke v okamihu ako ju uvidel vychádzať z tmavého lesa. Takmer si ani nevšimol vysokého chlapca, ktorého držala za ruku.

"Harry, nemôžem dýchať." smiala sa Hermiona, keď ju Harry drtil v náručí. Po chvíli ju pustil a pohľad mu zablúdil k Tomovi, načo Hermiona od strachu stuhla. Harry stisol pery a takmer nedýchal. Mia čakala čo bude nasledovať. Tom otvoril ústa akoby sa chystal čosi povedať, keď v tom Harryho ruka vystrelila a trafila Toma rovno do nosa. Mia prekvapene zvískla a sledovala ako si Tom s úškrnom utiera potôčik krvi, ktorý vyšiel z jeho nosa.

"Fajn, to som si asi zaslúžil." povedal po chvíli ticha. "Čo by si povedal, na nový začiatok?" natiahol ruku smerom k zamračenému Harrymu, no v tom ich prerušil Dumbledore.

"Môžete si byť istý, že sa nového začiatku dožijete pán Riddle. MImochodom, skvelá práca slečna Grangerová. Pripomeňte mi aby som vás už viac nepodceňoval." žmurkol na Hermiona.

"To si píšte, že pripomeniem pán profesor."

"Dokázali ste viac ako len poraziť Lorda Voldemorta, Hermiona. Zmenili ste celú časovú os. Voldemort už viac neexistuje, to znamená, že všetko zlo čo kedy napáchal bude odčinené. Spolu zo zajtrajším východom slnka sa Harry opäť uvidí so svojimi rodičmi." usmial sa Dumbledore na prekvapeného Harryho.

"Stretnem? Ak to myslíte?"

"Myslím to tak, že zajtra ráno opäť narodíte v nemocnici sv. Munga, no tentoraz vás rodičia tak skoro neopustia." usmieval sa profesor na Harryho,ktorý už takmer plakal od šťastia. Prudko sa opäť vrhol k Hermione s tisol ju v náručí.

"Ďakujem, ďakujem." šepkal jej do ucha to jednoduché slovo, ktoré však pre Hermionu znamenalo celý svet.

"Prepáčte pán profesor, ale čo bude so mnou." prerušil bublinu šťastia Tom, ktorý sa pýtal presne to, čo vŕtalo v hlave aj Hermione.

"Som rád, že sa pýtate Tom.Vy máte toho na výber pomerne viac. Buď sa usadíte v tejto dobe a začnete odznovu alebo vás vrátime do doby, kde ste sa narodil aby ste to skúsili tam."

"A Hermiona?" spýtal sa potichu a chytil jej útlu dlaň do svojej.

"Nuž, ako sa ukázalo láska je veľmi silná vec. Ak Hermiona bude súhlasiť môže ostať spolu s vami tu v tejto dobe, no nestretne sa so svojimi priateľmi, pretože tí sa všetci narodia až zajtra, zatiaľ čo ona by mala možnosť pokračovať vo svojej životnej ceste ďalej spolu s vami, bok po boku."

Tom sa na ňu zúfalo pozrel. Vedel, že od nej nemôže očakávať, že opustí jej priateľov, všetko na čom jej záležalo ale na druhej strane, nevedel si predstaviť jeho život bez nej. Vďaka tomuto kučeravému dievčaťu dokázal poraziť zlo. Sám by to nikdy nedokázal.

"Hermiona, ja.." začal, no ona ho prerušila.

"Ostávam." Tie slová však nevenovala jemu ale riaditeľovi, ktorý spokojne kýval hlavou.

"Presne ako som očakával."

"Si si istá Hermiona?" spýtal sa jej Harry a obrátila sa k svojmu najlepšiemu kamarátovi, ktorý na ňu pochybovačne hľadel. Chytila ho za ruku, ktorú jemne stisla.

"Som Harry. Viac než istá."