Mona

"Koho to tu čerti ženú v takú neskorú hodinu?" spoza dverí Hermiona začula hlas značne mladšieho Dumbledora. Otvoril dvere a prekvapene sa zadíval na študentku pred ním.

"Slečna Grangerová? Čo vás sem privádza."

"Pane, môžem ísť ďalej. Je to naliehavé." zadýchaná Hermiona hľadela na muža s prosbou v očiach a pevno stláčala list, ktorý mala v ruke.

"Nech sa páči." Profesor odstúpil od dverí a dovolil Hermione vojsť dovnútra. Pracovňa bola malá no útulná. Všade bolo plno pohádzaných kníh, pergamentov, bŕk. Steny boli bez farby prevažne holé no na jednej z nich, rovno oproti dverám bo obrovský obraz. Na obraze bolo spiace dievča s veľmi bledou pokožkou.

"O čo ide?" spýtal sa Dumbledore po tom čo si sadol do kresla za písacím stolom a zvedavo sa zadíval na Hermionu. "Predpokladám, ž to bude niečo spojené s tým listom, ktorý tak stískate v ruke, nemám pravdu?"

Hermiona sa zahľadela na teraz už úplne pokrčený list, rýchlo povolila zovretie a prikývla.

"Áno pane. Ten list je pre vás." podala mu ho a sadla si na stoličku pred stolom. Dumbledore si nasadil okuliare, otvoril obálku, vybral list, ktorý si vyrovnal a začítal sa do obsahu, ktorý bol tajomstvom aj pre Hermionu.

Po pár minútach ticha, pergamn znovu zložil a zadíval sa na Hermionu, ktorá sedela ako na ihlách.

"Samozrejme, teraz mi už je všetko jasné. Presne táto malá časť skladačky mi chýbala. Čo potrebujete odo mňa, slečna? Myslím, že riaditeľ zriadil všetko tak aby sa naša návštevníčka z budúcnosti u nás cítila príjemne."

"Viete, dostala som taký nápad. Dalo.. dalo by sa nejak komunikovať s mojou dobou?" rýchlo zo seba vysypala, skôr než si to stihla rozmyslieť a hľadela na Dumbledora, ktorý jemne prikyvoval na znak toho ako premýšľal.

"Komunikovať s vašou dobou? Ešte som o tom nepočul ale teoreticky by to mohlo byť reálne." Rýchlo vstal, prešiel ku malej skrinke na kľúč ktorú mal pri dverách a chvíľu sa v nej hrabal. Napokon vytiahol malú čiernu fľaštičku a položil ju pred Hermionu, ktorá na ňu s obavami hľadela.

"Chcete ma otráviť pane?"

"Ale kdeže." zasmial sa veselo Dumbledore a opäť si sadol oproti Hemrione, ktorá stále pozorovala podozrivo vyzerajúcu fľaštičku. " Elixír na ktorý práve hľadíte sa nazýva Amorus Quinius.Veľmi vzácny elixír, ktorý nezoženiete len tak ľahko no na vaše šťastie mám veľa kontaktov, ktorý si mysleli, že mi niečo dlhujú za moju pomoc. Túto, mi podaroval môj starý priateľ."

"Ako to funguje?" Hermiona zdvihla pohľad od elixíru na Dumbledora, ktorý sa spokojne usmieval.

"Stačí pár kvapiek, tohoto elixíru a on by vás mal preniesť do vašej doby. No presnejšie nie vás, ale váš otlačok. Otlačok vašej duše. Telo ostane tu ale vaša duša sa presunie do doby v ktorej žijete a budete mať možnosť komunikovať s ľudmi.

"Je to bezpečné?" spýtala sa a opäť elixír prepichovala očami.

"Mal by byť."

"Mal by?" Hermiona zdvihla obočie. Potrebovala sa s nimi pozhovárať a  toto je jediná možnosť Musí to risknúť. Predsa len risk je zisk no nie?

"Fajn, idem do toho." povedala napokon a  Dumbledore prikývol.

"Máš presne 30 minút tak elixír prestane účinkovať." Hermiona vzala malú fľaštičku a otvorila uzáver.  Miestnsť naplnila nepríjemná vôňa, ktorá Hermionu pálila v nose. Zavrela či a priložila pery k fľaštičke.

Zrazu mala pocit akoby už nebola vo svojom tele. Nedokázala ho regulovať. Chcela kričať no nedokázala otvoriť ústa. Všetko sa rozkrútilo a Hermiona mala pocit akoby jej horelo hrdlo keď elixír pomaly stekal dolu. Všetko razom sčernelo. Kto by to bol povedal, že Hermionu Grangerovú po tom všetkom zabije elixír? Už ked si myslela, že je mŕtva zahliadla malé svetielke kdesi v diaľke. Chcela zdvihnúť ruku no nedokázala kontrolovať svoje pohyby. Už bola úplne vydesená keď v tom...

O niekoľko desaťročí neskôr v riaditeľovej kancelárií sedeli dvaja chlapci. Jeden ryšavý a druhý čiernovlasý. Obaja hľadeli na starého muža s polmesiačkovými okuliarmi, ktorý sedel pre nimi a skúmavo si ich premeriaval.

"Kedy sa vráti Hermiona, pane?" spýtal sa Ron.

"Má ešte necelé 3 mesiace." prehodil riaditeľ a pozrel sa von z okna. "Musíme veriť, že úlohu splní, pretože sa nám to pekne vymyká spod kontroly.´Fénixov rád..."

Riaditeľove slová zanikli v ohromnom hluku. Zrazu sa v strede miestnosti zadymilo. Chlapci vyskočili zo stoličiek a vytiahli prútiky. Uprostred riaditeľovej kancelárie stálo kučervavé dievča, ktoré bolo priehladnejšie ako duch.

"Hermiona?" Harrymu takmer vypadli oči keď sa zahľadel na svoju najlepšie priateľku.

"Čo ty tu robíš?" Ron na tom nebol o nič lepšie. Jediný Dumbledore sa tváril pokojne ako vždy.

"Zdá sa, že ste mi odovzdali môj list, však?" spýtal sa a prikyvoval.

"Áno pane." prikývla Hermiona a široko sa usmiala.

"Tak rada vás vidím! Chýbate mi strašne." Harry sa rozbehol, že ide objať svoju kamarátku  no prekĺzol priamo cez ňu a narazil do dverí odkiaľ prekvapene hľadel na Hermionu. "Čo to..,?"

"Je tu len môj otlačok. Ja som stále v minulosti." vysvetlila to zmätenému Harrymu a opäť sa usmiala.

"Hermiona, ako vám ide vaša úloha?" spýtal sa Dumbledore a Hermionin úsmev zamrzol.

"Pane, je mi to ľúto ale nemám dobré správy. Nespravila som žiadne pokroky. Jediná vec, že som získala je informácia o tom, že predmet na vyrobenie horcraxu stále nemajú." Dumbledore prikyvoval.

"Presne ako som predpokladal. Situácia u nás sa výrazne zhoršila. Počet útokov rapídne vzrástol. Počet mŕtvych presiahol tisícku. Musíme ho zastaviť, kým nebude neskoro."

"Samozrejme pane, spravím všetko čo bude v mojich silách." povedala Hermiona a sklonila hlavu k zemi. Cítila sa strašne. Svet sa rozpadá a a ona si tam 3 mesiace koketuje s vrahom.

"Ja viem, že áno Hermiona. Čo vravíš na mladého Toma Riddla?" spýtal sa so záujmom a naklonil hlavu na pravú stranu. Pomaly si premeral Hermionu, ktorej líca jemne zružoveli.

"No.. on je zvláštny. Má okolo seba auru. Temnú auru. Vytvoril si spolok v ktorom šéfuje a v študentoch vzbudzuje hrôzu ale je na ňom niečo ľudské. Ešte to nezmizlo. Je inteligentný, bystrý. Má v sebe určitý pôvab." povedala napokon váhavo a sledovala reakciu svojich dvoch kamarátov.

"Si sním často?" spýtal sa Harry potichu. Hermiona vedela, že je to pre neho naozaj ťažké. Predsa len je to vrah jeho rodičov.

"Pomerne dosť. Dali nám na starosť ples."

"Ples?" spýtal sa prekvapene  Ron. Hermiona prikývla a posmutnela.

"Chýbate mi."

"Aj ty nám Hermiona. Hlavne si na seba dávaj pozor. Je jedno aký je Riddle pôvabný, nezabúdaj na to, ž je to stále Voldemort." Povedal jj Harry a zatváril sa ustarane.

Hermiona otvorila ústa no všimla si že niečo nieje v poriadku. Začala blednúť.

"Hermiona? Čo sa to deje?" spýtal sa Ron s prudko sa vzpriamil.

"Hermiona? Hermiona!" Hermiona už iba počula vzdialený výkrik a opäť ju pohltila tma.

"Pane, čo sa stalo?!" spýtal sa vystrašený Harry riaditeľa, ktorý po celý čas ostal pokojným.

"Upokojte sa. Elixír, ktorý tu slečnu Grangerovú premiestnil neúčinkuje večne. Vypršal jej čas. Nebojte sa, je v poriadku." upokojoval dvoch vystrašených chrabromilských študentov a pokojne si sadol za stôl.

Hermiona sa s prudkým nádychom prebrala. Poobzerala sa okolo seba a usúdila, že je opäť v kancelárií mladého profesora Dumbledora, ktorý sedel oproti nej a skúmavo si ju premeriaval.

"Presná ako hodinky. Priniesla vám vaša návšteva to čo ste potrebovali?"

"Áno pane. Ďakujem vám. Prepáčte za vyrušenie." Hermiona sa postavila a rýchlo vyšla z kancelárie. Na chodbe sa oprela o studenú stenu a zosunula sa na zem, kde zavrela oči. Spod zavretého viečka jej vyšla slza.

Už žiadne ďalšie rozptyľovanie. Musí splniť úlohu a to čím skôr. Chce ísť domov. Proste len chce byť konečne doma.