Mona

"Tak  a už mám toho dosť! Toto musí skončiť!" vybuchla raz podvečer Angie, keď spolu s Hermionou sedeli v izbe. Hermiona sa zmätene pozrela na svoju kamarátku, pričom sa tvárila akoby netušila o čo ide.

"Ale prosím ťa. Nehádž na mňa tento pohľad! Už prešiel mesiac odkedy odišiel. Mia, tvoj život ide ďalej tu. Musíš pokračovať. Skúšky sú už za dverami a ty si sa nepozrela ani do jednej z tej hromady učebníc, čo si si tu nachystala. Chápem, je to nanič keď ťa osoba, ktorú miluješ opustí ale.."

"Prestaň, Angie." prudko ju prerušila Hermiona a pomaly si sadla na posteľ, kde sa zhlboka nadýchla.

"Viem, že sa to nepočúva ľahko ale musíš sa prebrať!"

"Prestaň hovoriť, prosím. Je tu niečo, čo by si mala vedieť."

Angie na ňu zhrozene pozrela. "Ty si tehotná."

"Čo.. Čože?" Hermiona nechápavo pokrútila hlavou a zahľadela sa na Angie, ktorá si s úľavou sadla na posteľ. Vyzeralo to akoby jej zo srdca padol obrovský kameň. "Ako si na to mohla, čo i len pomyslieť?"

"Nie, ide tu o niečo iné." povedala Hermiona, pričom pohľad upierala na špičky topánok.

"Angie, mňa tu už nič nečaká." Angie na ňu otočila prudko hlavu.

"Vážne? Začínaš s predsamovražednými slovami?" sarkasticky prehodila a rozhodila rukami.

"Nie. Nie, počúvaj ma a neprerušuj, kým nedopoviem." Sledovala ako Angie neochotne prikývla, sadla si opäť na posteľ vedľa nej a zadívala sa na spolubývajúcu, ktorá sťažka dýchala.

"Budem musieť odísť." nadýchla sa a rýchlo prerušila Angie, ktorá už otvárala ústa aby niečo namietla. "Nie, Angie, ticho."

"Ja tu nepatrím. Musím sa vrátiť domov, preto vravím, že tu už na mňa nič nečaká. Žiadne skúšky, žiadna budúcnosť. Nepatrím do tejto doby." nadýchla sa, pričom ju pozerovala úplne zmätená kamarátka. "Som z budúcnosti a poslali ma tu kvôli jednej úlohe." pozrela sa na Angie, ktorá sa ňu hľadela s otvorenými ústami. Vyzeralo to akoby zamrzla, Hermiona mala pocit, ž na chvíľu zabudla aj dýchať, no uľavilo sa jej keď sa Angien hrudník pomaly zdvihol a klesol.

"Ty čo?!"

"Ja viem, viem. Je to ťažké spracovať, takže prosím nehysterči."

"Hysterčiť? Kdeže! Mám asi tak milión otázok!" vyhŕkla zrazu nadšene a v očiach sa jej objavili ohníčky, ktoré tam sú len ak ju niečo rozruší.

"Čože?" Hermiona nechápavo hľadela na Angie, ktorá sa pred ňou vrtela a v hlave si určite tvorila zoznam, všetkých otázok, ktorými ju zavalí.

Angie nadšene kývala hlavou a dívala sa na Hermionu akoby bola nejaký vzácny druh pergamenu. "Vedela som to! To ako si dokonale poznala, školu. Stále si mala akési tajné plány a stavím sa aj o Chrabromilov meč, ž je do toho nejako zapletení Riddle."

Hermiona nevychádzala z údivu. Hľadela na Angie akoby spadla z neba.

"No.. No áno je. On je dôvod, prečo som sem prišla. On bol moja úloha a splnila som ju." Spod trička si vytiahla medailón, ktorý si našla na posteli v deň keď sa vrátila z nemocničného krídla spolu s odkazom od Riddla.

"Čo to je?" Angie si náhrdelník prehadzovala v rukách a detailne skúmala.

"Otvor ho." Dievča sa zahľadelo na Hermionu. Pomaly otvorila medailón, z ktorého vypadol poskladaný kus pergamenu. Angie ho roztvorila a začala čítať.

"Drahá Hermiona. Som si istý, že si z môjho odchodu zmätená ale je to tak lepšie. Ver mi. Chcem ti  darovať tento medailón, patril Slizolinovi. Mal som pre neho prichystané veľké plány, no ty si mi ukázala správnu cestu. Chcem aby si ho stále nosila na krku ako spomienku na moju lásku k tebe. Milujem ťa, Grangerová. A navždy budem. Tom "

"Fíha. Ten chlapec ťa vážne miloval." zapískala obdivne, keď dočítala krátky odkaz. Zahľadela sa Hermione do očí a razom posmutnela. Hermiona vedela, načo myslela, pretože nato isté myslela posledné týždne aj ona.

"Tvoj odchod. Odchádzaš už dnes, však?" Hermiona neodpovedala. Ani nemusela. Angie stačil jeden jediný pohľad na kamarátku a pochopila. Hodila sa Hermione okolo krku, pričom ju pevne zovrela.

"Bolo mi cťou mať ťa za kamarátku." zašepkala do ticha slová, ktoré mala Hermiona na jazyku.

"Musím ísť." odtiahla sa od nej. Naposledy sa jej zadívala do očí a usmiala sa.

"Tak prajem krásny život, Angelika." a kučeravé dievča zmizlo z izby.

"Á slečna, Grangerová. Už sme vás očakávali." privítal ju riaditeľ a na Hermionino prekvapenie aj mladý Albus Dumbledore.

"Pán riaditeľ, profesor Dumbledore."kývla hlavou na znak pozdravu.

"Kufre sme vám už poslali do vašej doby, takže predpokladáme, že na vás už všetci netrpezlivo čakajú. Odpusťte mi moju zvedavosť, no musím sa vás to opýtať. Podarila sa vám vaša úloha, ktorou vás poveril budúci riaditeľ?" spýtal sa Hermiony riaditeľ pričom si prekrížil ruky na prsiach, netrpezlivo očakávajúc odpoveď. Kútiky sa jej nepatrne  zdvihli a stisla v dlani medailón.

"Áno pane. Všetko vyšlo, presne tak ako malo."

"To rád počujem." prikyvoval pokojne, kým si potichu neodkašlal profesor za ním. "Ách, áno Albus. Je na čase aby sme prešli ku samotnému kúzlu. Ste pripravené, slečna Grangerová?"

Hermiona privrela oči a zhlboka dýchala. V mysli si prehrávala každý okamih s Tomom a s jej najlepšou kamarátkou Angie. Každá kosť v jej tele kričala, že nieje pripravená odísť.

"Áno pane, som pripravená." Zadívala sa na profesora Dumbledora, ktorý si ju premeriaval. Na tvári mal zvláštny výraz, akoby presne vedel, čo sa práve v Hermione odohrávalo. Akoby  vedel, ako jej návšteva minulosti dopadne.

"V poriadku, v tom prípade môžeme začať." riaditeľ sa postavil pred smutnú dievčinu, ktorá sa na neho naposledy zadívala a s hlbokým povzdychom privrela oči. Riaditeľ začal potichu mrmlať komplikované zaklínadlo. S hermionou sa roztočila celé miestnosť, presne ako si to pamätala. Otvorila oči, keď už cítila, že ju to vtiahne do akejsi inej dimenzie a jej pohľad spočinul na vysokom chlapcovi, ktorý zadýchaný vbehol do pracovne. S výdychom k nej natiahol ruku. "Hermiona."

Hermiona zakričala Tomove meno, no z jej úst nevyšla ani hláska. Začala sa vrtieť, ako chcela prerušiť kúzlo, no bolo neskoro. Vtiahlo ju to do tmy. Nemohla dýchat, pľúca jej zvierala akási neviditeľná tyč, no nebolo to nič v porovnaní s bolesťou, ktorá ju naplnila, keď ho znovu zazrela. Hustá tma sa začala rozrážať a Hermiona už vedela rozoznať Dumbldorovu pracovňu, do ktorej tvrdo dopadla. Zavrela oči, nehýbala sa. V pozadí začula známe hlasy jej najlepších priateľov, spolu s Ginny, no oči nechala stále zavreté. Potrebovala ešte chvíľku pre seba, aby sa dokázala rozlúčiť s tým čo nechala v minulosti.

"Hermiona?" Harry sa pomaly priblížil ku dievčaťu, ktoré sedelo na koberci a potichu vzlykalo, no keď začulo jeho hlas, vzlyky ustali. Rýchlo si pretrela oči a otočila sa k nim s umelým úsmevom,ktorým nikoho z nich neoklamala.

"Harry, Ron, Ginny!" rozbehla sa k nim a všetkých ich naraz vyobímala. Chýbali jej. Veľmi.

"Si v poriadku?" spýtal sa potichu Ron, pričom si prezrel jeho najlepšiu priateľku. Tá iba prikývla a otočila sa k zvedavému riaditeľovi.

"Pán riaditeľ." spod košele si vytiahla medailón. Naposledy sa naň zadívala, pričom ju bolestne pichlo pri srdci a položila ho na jeho stôl. Riaditeľ si ho obzrel načo súhlasne prikývol.

"Takže úloha je splnená. Výborne slečna Grangerová, odviedli ste skvelú prácu. Výsledky môžeme očakávať do 24 hodín. Teraz sa choďte vybaliť, odpočinúť si a všetkých troch vás o ôsmej chcem vidieť v mojej kancelárií." Hermiona prikývla a vybrala sa na odchod, keď ju zarazil hlas riaditeľa.

"Slečna Grangerová! Myslím si, že toto patrí vám." Zrakom spočinula na jeho dlani, v ktorej zvieral Tomov medailón. S roztrasenými rukami si ho vzala a usmiala sa na spokojného riaditeľa.

"Ďakujem.