Mona

"Ja neverím vlastným očiam. Grangerová, hlavná prefektka porušuje pravidlá!" Hermiona takmer vypadla z astronomickej veže keď za sebou začula známy hlas slizolinského prefekta.

"Čo tu chceš Nott?" pomaly zavrela knihu a otočila sa k nemu.

"To isté sa môžem spýtať aj ja teba." prehodil Nott s úškrnom na tvári a oprel sa  o stenu. Kravatu mal povolenú, košelu vybranú z nohavíc, vlasy strapaté od toho akosi do nich neustále zachádzal rukou a Hermiona musela uznať, že v svetle mesiace vyzeral priam božsky. Prudko pokrútila hlavou aby si vyprázdnila hlavu od takýchto myšlienok.

"Čítam. Vlastne čítala som, kým si ma nepoctil tvojou návštevou."

"Čítaš. O pol noci na najvyššej veži na Rokforte? Posteľ už vyšla z módy?" presunul sa ku nej bližšie a sadol si na lavičku.

"Musím uznať, že takto v noci tu je krásne, Gragerová ale stále to nemení nič na tom, že porušuješ pravidlá." zadíval sa ňu tými nádhernými očami. Hermiona na neho chvíľu hľadela, premýšľala nad odpoveďou.

"Pobežíš za McGonnagalovou?"

"Za McGonnagalovou? Prosím ťa, ja niesom žiadny bonzák. Len ma to prekvapilo." pousmial sa. Naďalej hľadel smerom k jazeru. Hermiona musela priznať že mal pravdu. Bolo tu nádherne. Mesiac dokonale osvetľoval areál školy a dodával mu tajomný,no zato romantický nádych. Rokfort vyzeral ako z rozprávky. Chodila tu už takmer mesiac, každú jednu noc. Bol tu kľud, ticho, mohla tu nerušene rozmýšľať a nemusela počúvať chichotanie tým hlúpych dvojčiat s ktorými mala spoločnú izbu.

"A čo tu robíš ty?" dopytovala sa ho Hermiona, pretože jej stále neodpovedal.

"Ja? Vychutnávam si výhľad."

Hermiona prekrútila očami. Vedela, že normálnu odpoveď od neho nedostane. Postavila sa, opravila si sukňu na uniforme, pozbierala si knihy a vybrala sa do klubovne. Je čas ísť spať.

Tesne predtým ako zdolala to neskutočné množstvo chodov ju Nott dobehol, čo pravdepodobne nebol žiadny problém vzhľadom na to že je o hlavu vyšší od Hermiony a dlhé nohy boli pre neho len výhodou.

"Nerozlúčila si sa." povedal bez známky zadýchania v hlase.

"A tebe to nebodaj vadí?"

"Asi by som nezaspal." uchechtol sa na červenajúcej sa Hermione, ktorá rýchlo sklopila hlavu aby si to nevšimol. Neskoro.

Do klubovne ďalej kráčali bez slova. Míňali spiace obrazy, brnenia, tesne sa mihli pani Norrisovej a na ich obrovskú radosť aj Zloduchovi, ktorý práve uvoľňoval šrubovanie na lustroch. Zastavili pred portrétom tučnej Pani, ktorá spala tvrdým spánkom.

"Tak asi sa budeme musieť rozlúčiť." Nott vzal Hermioninu ruku do svojej a jemne sa jej dotkol mäkkými perami. Hermionou okamžite prešiel elektrický prúd a červeň sa jej navalila do líc. Aj to si všimol, musel sa uškrnúť. Páčilo sa mu aká bola pri ňom nervózna, ako pri každej príležitosti očervenela a rozkošne sklopila hlavu.

"Uvidíme sa zajtra, Grangerová." Nott dlhými krokmi kráčaj smerom k Slizolinskej klubovni. Hermiona na jeho vzdiaľujúcu postavu chvíľu hľadela. Napokon s menšími ťažkosťami prebrala Tučnú pani, kttorá ju neochtne pustila do klubovni. Myslel si, že bude prázdna no na jej veľké prekvapenie niekto odfukoval v kresle pred kozubom. Podišla bližšiea v spiacej postave spoznala Harryho, ktorý spal nepokojným spánkom. Čosi si mrmlal popod nos a prehadzoval sa.

"Harry, Harry!" jemne ním zatriasla a Harry sa s výkrikom posadil. Zmätene hľadel po miestnosti až napokon vyhľadal Hermioninu tvár.

"Hermiona?" pozrel sa na jej knihy v rukách a opäť do očí na čo sa zamračil.

"Opäť si bola hore tak neskoro? Hermiona tebe z toho učenia raz preskočí." Karhal ju a snažil sa dostať z kresla.

"Nepreháňaj. Som v poriadku."

"Uvidíme ako dlho keď v tom budeš pokračovať. Bež si ľahnúť. Uvidíme sa ráno." zamrmlal. Šúchajúc si rozospaté oči sa vybral do chlapčenského internátu. Hermiona opäť osamela. Pomaly vyšla do svojej izby a zhodila sa na postel, kde takmer okamžite zaspala.

"Dobré ráno." Ginny si veselo sadla za chrabromilský stôl a usmiala sa na kamarátov, presnejšie len na Harryho, ktorý si to však vôbec nevšímal.

"Ahoj, Gin. Ako si spala?" Spýtala sa jej Hermiona, prežúvajúc hrianku. Lenivo otáčala strany denného proroka. Nič zaujímavé tam však nebolo.

"Niečo nové?" kývol Harry hlavou k novinám.

"Nič moc. Nejaké zmiznutie mukla inak nič zaujímavé."

"Prečo ťa sleduje Nott,  Hermiona?" Ron sa k nej podozrivo otočil a ukázal smerom k slizolinskému stolu, od ktorého ju skutočne pozoroval pár hnedých, hrejivých očí.

"Netuším." odpovedala pravdivo, čo však Rona neupokojilo. Hádzal na neho zamračené pohľady.

"Ron, prestať na neho tak zízať!" oborila sa po pár minútach Hermiona na Rona.

"Ja nezízam! To on zíza!" obhajoval sa  no napokon pohľad odvrátil, čomu bola Hermiona vďačná.  O jej nočnom výlete sa zatiaľ nikomu nezverila a bola by rada ak by to aj tak ostalo. Nepotrebovala ďalší dôvod na hádku s Ronom.

"Zase  sa na teba pozerá!" Ron buchol päsťou po stole. Uši mu sčerveneli čo nebolo dobré znamenie. Teraz im pozornosť venoval aj Harry a Ginny, ktorí sa doteraz rozprávali o blížiacom sa zápase Bystrohlav proti Bifľomoru.

"Ron čo ti to zase sadlo na nos?"

"Ty s ním niečo máš?" spýtal sa a premeriaval si ju z prižmúrenými očami. Hermionu začal pekne vytáčať.

"Ron, nechaj ju na pokoji. Hermiona s ním nič nemá. Možno sa mu len zapáčila." Bránila Ginny svoju kamarátku pred stále viac a viac rozhnevaným bratom.

"Zapáčila? Hermiona?" povedal s neskrývaným pochybovaním v hlase čo Hermionu vytočilo.

"A týmto si čo chcel povedať Ronald? Že niesom dosť ženská? Že sa nemôžem niekomu páčiť?" prskala ako mačka.

"A je to tu zas." zašomral Harry. Vytiahol si golier habitu vyššie akoby si myslel, že sním dokáže splynúť.

"Nie, nehovor nič! Už si toho povedal dosť." prerušil ho prudko. Z hlboka sa andýchla aby sa upokojila.

"Treba mi spraviť ešte jednu úlohu takže idem do.."

"Do knižnice," odvetili všetci traja zborovo. Zarazená Hermiona na nich chvíľu hľadela s napoly otvorenými ústami,napokon sa spamätala vzala si knihy a odišla z jedálne.

V knižnici si chvalabohu chytila svoje obľúbené miesto a zažrala sa do úlohy z elixírov. Mali to mať až o tri dni ale trebalo sa jej pripravovať na skúšky. Nemohla si všetko nechať na poslednú chvíľu ako Ron alebo Harry. Stále ňou lomcovala zlosť. Čo si to ten idiot o sebe myslí? Naštvane rozvinula pergamen, namočila brko do atramentu a začala písať.

"Nahnevaná?" ozval sa spoza nej hlas. Ani nemusela zvdihnúť hlavu aby zistila kto na ňu hovorí. Vôňa dotyčnej osoby, ktorá jej udrela do nosa, keď si k nej prisadol jej napovedala kto to je.

"Čo tu chceš Nott?" prskla po ňom nahnevane. Ešte ten jej tu chýbal.

"Ten pergamen ti musel pekne ublížiť. Myslím, že si spravila diery aj do stola." ukázal na jej domácu úlohu z elixírov a naozaj. Hermiona od zúrivosti zatlačila na krehký papier tak silno až na niektorých miestach spravila diery. Atrament sa jej zlieval dokopy, čo spôsobilo, že jej úloha sa nedala prečítať. S povzdychom ju pokrčila a hodila  ju do tašky. Prehrabla si vlasy a zahľadela sa na chlapca, ktorý ju neprestal pozorovať.

"Prečo sa tak na mňa pozeráš? Čo chceš Nott?"

"Máš nebodaj niekde napísané, že je to zakázané?" spýtal sa nevinne.

"Nemusím to mať nikdy napísané. Pre teba platí všeobecný zákaz." nemala chuť na ďalšiu hádku.

"Fajn, prekukla si ma predsa len by tu bola jedna vec." Zdvihol ruky na znak toho že sa vzdáva. Hermiona na neho zvedavo pozrela. Čo od nej môže chcieť?

"Potreboval by som pomôcť s prekladom rún a ty si najlepšia v tejto oblasti."

Vážne ju práve poprosil o pomoc? Všimla si že chodí na staroveké runy, čo ju prekvapilo. Nieje to práve najľahší predmet a musela uznať, že mu aj celkom šiel.

"Fajn. Pomôžem ti.Prečo nie." napokon súhlasila.

"Výborne tak teda, zajtra v knižnici." Theo spokojne vychádzal z knižnice a musel sa pousmiať. Jeho plán bol geniálny. Pravdou bolo, že tú úlohu už mal dávno dokončenú ale toto bola jediná šanca, kedy s ňou mohol stráviť pár hodín osamote. Si génius, Nott.