Mona

"Harry, zlato? Ešte nespíš?" Ginny rozospato vošla do manželovej kancelárií, kde sa Harry skláňal nad kopou papierov.

"Musím to dokončiť, Gin." Ani len nezdvihol pohľad k dverám. Stále zamračene hľadel do papiera a v zápätí ho s povzdychom hodil na stôl. Zavrel oči, oprel sa o stoličku a šúchal si spánky. Ginny k nemu prišla od dverí a pohladila ho po pleci.

"Harry, za noc tú záhadu nevyriešiš."

"Došlo k ďalšiemu útoku. Volala mi Hermiona. Zhoršuje sa to."

"Ja viem, ale musíš spať. Vrátiš sa k tomu zajtra ráno s čistou hlavou, čo ty na to?" dala mu bozk na čelo a usmiala sa. Harry sa pousmial,zvesil plecia.

"Máš pravdu. Tak poď!" Zrazu sa postavil a vzal ju do náručia. Ginny sa začala smiať. Manželský pár so smiechom prešiel do spálne.

Hope nevedela zaspať. Sedela na parapete veľkého okna a hľadela to tmavej noci, kde mesiac dokonale osvetľoval pozemok školy. Premýšľala. V poslednej dobe ani nič iné nerobila. Netušila čo ju to pochytilo ale strašne zatúžila po tom, aby zistila kým naozaj je. Vzdychla si a zahľadela sa na rozčítanú knihu, ktorú mala na posteli. Vedľa spokojne spala Ally s blonďavými vlasmi rozhodenými po celom vankúši. Vyzerala tak spokojne.Naposledy sa pozrela von z okna a napokon sa presunula do postele, kde sa nepokojne prehadzovala ďalšiu hodinu.

"Zlá nálada?" spýtal sa ráno Isaac Hope keď si s veľkým úsmevom prisadol ku nej v jedálni a už do seba tlačil párok.

"Dalo by sa povedať."

"Tak to rýchlo zmeníme, sleduj." ukázal prstom ku Arniumu, statnému štvrtákovi, ktorému sa zrazu začalo pariť z uší. Chudák, celý vydesený čo sa to sním deje vyskočil z lavičky, pričom vylial celý tekvicový džús. Za pár sekúnd mal namiesto ľudských somárie uši. Chlapec zapišťal a rozbehol sa smerom von z jedálni, míňajúc Riley, ktorá mu venovala zmätený pohľad.

"To nebolo pekné Isaac." povedala Hope napriek tomu, že jej škubalo kútikmi úst.

"Ale no tak, veď žije nie?" povedal s plnými ústami načo sa Hope už rozosmiala. Na Isaacovi najviac milovala jeho pohodu a to, že ju stále dokázala rozosmiať.

"Mali by sme ísť na hodinu, Isaac inak opäť dostaneme trest." Hope si pomaly začala zberať knihy zo stola pričom sledovala svojho najlepšieho kamaráta ako sa napcháva. Ten chlapec bo ako skartovačka, ak by mohol zjedol by aj ten tanier.

"Doženiem ťa." zamrmlal niečo na ten štýl a opäť sa venoval svojmu párku. Hope si povzdychla. Vyšla z Veľkej Siene. Akurát mali mať obranu proti čiernej mágií, čo bol jej obľúbený predmet. Zašla za roch, smerom ku hlavným dverám keď zbadala dvojicu ľudí ako sa ticho hádajú. Zastala a rýchlo sa skryla za najbližšie brnenie odkiaľ mala perfektný výhľad. Z tašky vyhrabala niečo čo sa podobalo na kúsok motúzu. V skutočnosti to boli predlžovacie uši, ktoré dostala spolu s obrovskou škatuľou Weasleyovských výmyslov na narodeniny od uja Georga.

"Minerva, ja ťa prosím! Chcem iba odpoveď áno alebo nie." vo vysokom mužovi s plavými vlasmi a kostnatou tvárou Hope spoznala Draca Malfoya. Otec o ňom nehovoril práve najkrajšie.

"Je mi ľúto Draco, no viac ti povedať nemôžem. O Bellatrixinej dcére nič neviem."

"Ste si istá, že na vašu školu nechodí?" úpenlivo sa pýtal Malfoy a vyzeralo to tak, že sa tak skoro nevzdá.

"Draco, chodí mi tu vyše 900 žiakov. Ak by tu aj bola myslíš, že by mala jej priezvisko?" Riaditeľka si rozčúlene dala ruky v bok a mračila sa na muža, ktorý sklamane zvesil plecia.

"Máte pravdu. Prepáčte.." Hope sa pohla trošku doprava aby mala lepší výhľad keď narazila do brnenia, ktoré sa s rachotom zrútilo. Obaja čarodejníci sa na ňu otočili. Vyzeralo to akoby zamrzol čas.

"Slečna Potterová, čo tu robíte?!" vybachla na ňu profesorka a Hope cítila ako sa jej nahrnula červeň do líc. Draco Malfoy na ňu hľadel prenikavým pohľadom. Doslova ju ním prevŕtaval. Zahľadela sa mu do očí a on skamenel.

"Má jej oči." zašepkal potichu a stále na ňu uprene hľadel. Hope ten prenikavý pohľad nevydržala, musela sklopiť hlavu. Vyzeralo to, že ju spoznal. Podľa očí.

Riaditeľka rýchlo striedala pohľadom medzi ňou a Mlafyom keď zrazu nebezpečne očervenela, čo je znamenie, že by sa mala Hope čo najrýchlejšie spratať keď opäť nechce mesiac umývať záchody.

"Slečna Potterová nemáte náhodou hodinu?" prepichla ju pohľadom na čo sa Hope spamätala.

"Áno, pani. Už idem." Rýchlo sa z tej chodby pratala no za sebou ešte začula rozčúlený hlas.

"To je Potterova dcéra?"

"Malfoy, povedala som, že vám k tomu nemám čo viac povedať. Teraz už choďte, mám veľa roboty." Rozčúlene ho odbila staršia žena. Hope letela chodbou, osoby za ňou sa vzdiaľovali.  Mala pocit, že jej vybuchne hava od toľkých myšlienok, čo sa jej v nej mihali. Pred sebou zazrela zhrbenú, známu postavu jej najlepšieho priateľa. Rýchlo ho, celá zadýchaná od behu no aj od vzrušenia z rozhovoru čo si práve vypočula, zastavila.

"Isaac!"

Prekvapene sa otočil s hriankou v ruke. "Čo sa ti dopekla stalo? Dala si si kolečko okolo jazera?"

"Musím ti niečo povedať. Sem!" po ceste ho zatiahla do dievčenských záchodov, ktoré sa už roky nepoužívali. Nikto sem nechodil, tu mali dokonalé súkromie.

Nadýchla sa a všetko vyrozprávala prekvapenému no aj zmätenému Isaacovi.

"Spoznal ma podľa očí Isaac, vieš čo to znamená?!" celá vzrušená hľadela na kamaráta, ktorý nejavil toľko nadšenia ako ona, čo ju trochu rozčuľovalo. To ju nepočúval?! Konečne mala niečo! Niečo od čoho by sa mohla odraziť!

"Hope, to nemusí niť znamenať." krútil hlavou. Hope neveriacky vypleštila oči.

"To máš namiesto mozgu, hrianku?! On pozná moju matku! Cez neho zistím kto som." Od nadšenia takmer pišťala.

"Ja len nechcem aby si bola potom sklamaná, Hope." zašepkal Isaac. Zahľadela sa na neho so širokým úsmevom, ktorý na nej tak zbožňoval, bez ktorého si už nevedel predstaviť deň.

"Toto niečo znamená, ver mi. Cítim to." vzala si veci a takmer vytancovala zo záchodov, kde nechala Isaaca samého. Hľadel na dvere ktorými vyšla s mierne zdvihnutými kútikmi úst. Snáď má pravdu.

"Harry, prišli nám listy od detí!" zakričala červenovlasá čarodejnica na svojho muža, ktorý bol opäť zavretý vo svojej pracovni. Nepočul ju. Zamračená zobrala listy. Prudko otvorila dvere na jeho izbe, kde bol Harry. Bolo na ňom vidno jasné príznaky únavy.

"Chceš skolabovať? Najprv nespíš, potom neješ a teraz už ani nevychádzaš z tej izby." rozčúlene mu hodila listy na stôl, čo ho donútilo zdvihnúť pohľad. Krvou podliatymi očami sa na ňu zadíval akoby ju ani nespoznával.

"Čo je to?"

"To sú listy od tvojich detí. Máš deti nezabudol si? Sú na Rokforte no jedno máme stále doma. S Albusom si nebol už takmer týždeň, stále keď sa vrátiš domov  už spí. Kedy si ho naposledy ukladal?" Žena si založila ruky na prsiach. Harry si pošúchal oči pričom jemne prikyvoval.

"Ginny ale ten prípad.."

"Na ten prípad nie si sám! Robíš to len preto, lebo si myslíš, že je za tým Malfoy."

Harry si hlboko povzdychol. Mala pravdu. Do toho prípadu sa zažral preto,lebo sa to týkalo Malfyoa. Teda aspoň podľa neho.

"Máš pravdu, prepáč." postavil sa, objal ženu okolo pásu a vlepil jej bozk na čelo.

"Idem uložiť Albusa." povedal na čo, žena prikývla. S obavami v očiach sledovala svojho manžela ako pomaly vychádza po schodoch do izby svojho najmladšieho syna. Povzdychla si a zahľadela sa na listy. Vo viacerých spoznala rukopis svojich detí. S povzdychom si sadla na stoličku,keď zazrela ako trčí z Harryho stola zdrap pergamenu. Vytiahla ho a zrazu akoby zamrzla.