Mona

 V sekunde vytiahla prútik, ktorý namierila na smrtožrútku pred sebou. Hope zhlboka dýchala a mala pocit akoby jej srdce vyskočí z hrude. Strach spôsobil to, že jej krv zamrzla v žilách.

"Čo to má dopekla znamenať?" zasyčala Hope a pomaly prešla smerok ku stolu, sledujúc každý jeden pohyb ženy, ktorá sa z neznámeho dôvodu zozplakala. Hope si ju zmätene premeriavala pohľadom a slovný zvrat byť vyvedený z miery, teraz dostal úplne iný rozmer.

"Si to ty. Viem to." žena naďalej plakala a pohla sa smerom k nej, no zastala keď Hope cúvla tak prudko až narazila do stola. Ruka, ktorá bola natiahnutá smerom k zmätenému a vystrašenému dievčaťu sa triasla.

"Nepribližuj sa! Kde je McGonnagalová?!" Hope sa porozhliadala po kancelárií, no tá vyzerala opustene. Zabila ju?

"Dobrá otázka, aj ja som prišla za ňou. Ako si vyrástla." Hľadela na ňu s takou láskou v očiach až sa Hope cítila trápne. O čom to vkuse melie? To jej Azkaban poškodil mozog?

"Samozrejme, že si ma nepamätáš. Bola si úplne maličká. Ale ja by som nikdy nezabudla! Našla som ťa, konečne!" dlhým rukávom si žena utierala slzy a snažila sa utlmiť vzlyky, ktoré sa jej drali z hrdla.

"O čom to tu meliete?! Čo tu robíte?!" zasyčala Hope s vyhrážkou v hlase a s prútikom sa pohla bližšie k uplakanej smrtožrútke.

"Som tvoja matka.." povedala žena o ticha a Hope skamenela. Ruka s prútikom jej jemne klesla no nezložila ju. Zalapala po dychu a v ušiach  jej tieto tri slová zneli opäť a opäť. Otvorila ústa, že ju pošle nazad do pekiel no v tom tam vtrhla zadýchaná riaditeľka. Zalapala po dychu keď uvidela dve ženy stojace pred sebou. Jedna strápená a druhá zaskočená s prútikom pred sebou.

"Bellatrix? Hope?" zaskočene hľadela z jednej na druhú kým sa spamätala.

"Slečna Potterová, okamžite do vašej izby." povedala prísne a pozorovala ako chrabromilska študentka neochotne zložila prútik.

"Ale.."

"Žiadne ale! Už aj!" prerušila ju riaditeľka. Hope si čosi zamrmlala popod nos a so vztýčenou hlavou vyšla z pracovne, popri čom venovala pohľad plný nenávisti žene, ktorá sa nazvala jej matkou.

"Čo tu dopekla robíte?!" vybuchla riaditeľka,keď osameli. Bella sa zložila do kresla a vložila si tvár do dlaní.

"Nemohla som. Ja už som to nemohla vydržať. Musela som ju vidieť!"

"Zbláznili ste sa?! Ako ste sa sem vlastne dostali?! Po ceste vás mohlo zabiť minimálne tucet ľudí a k tomu, čo ste pre Merlina čakali?! Že sa vám hodí do náruče?!" hystericky kričala žena s okuliarmi a frustovane si sadla za svoj stôl.

"Ja, ja neviem! Musela som ju vidieť!" obhajovala sa zničene Bellatrix.

"Musíte odísť, hneď!"

"Nemôžem! Nie teraz, keď som ju našla!" smrtožrútka sa napla a Minerva jej v očiach zahliadla iskierku,ktorú tam mala žena kedysi.

"Odviesť si ju nemôžete taktiež. Je to dcéra Pottera."

Bellatrix si odfrkla a oprela sa do kresla. "Samozrejme."

"Je mi to ľúto." Minerva sa na ňu s úprimnosťou v očiach zahľadela a sledovala ako staršej žene stvrdli črty tváre.

"Ešte sa uvidíme Minerva." Žena sa postavila, dvoma rýchlymi krokmi prešla ku kozubu, kde sa hop šup práškom kamsi odmiestnila a nechala Minervu samu. Tá si povzdychla, napravila si okuliare, ktoré sa jej od rozčúlenie zošmykli z nosa a zahľadela sa na obraz bývalého riaditeľa.

"Čo ty na to Albus?"

Čarodejník si preložil ruky na prsiach a povzdychol si.

"Nuž Minerva, myslím, že sa na Rokforte ešte budú diať zaujímavé veci."

"Ach! A to som si myslela, že keď slávne trio s Potterom odmaturujú, tak budeme mať konečne pokoj." Povedala zničene riaditeľka, načo sa Albus zasmial.

"Moja drahá, máme tu novú generáciu. Snáď si si nemyslela, že ch deti budú iné."

"Bože, oni ani len netušia, akí sú im podobní." pokrútila žena hlavu a zahľadela sa do kozubu, kde pred chvíľou zmizla smrtožrútka.

"Isaac! Isaac!" Hope sa hneď z kancelárie náhlila do chlapčenských spálni,kde sa snažila prebudiť jej najlepšieho priateľa, ktorý však vyzeral akoby sa nechystal tak skoro prebudiť. No napokon, do drastickejšom pokuse otvoril oči a takmer od ľaku vyskočil z kože, keď zazrel jej tvár nad tou jeho.

"Hope, zbláznila si sa?! Takmer som dostal infarkt! A inak, čo tu vlastne robíš?!"

"Musíme sa porozprávať."

"Teraz?"

"Pre Krista! Áno Isaac, teraz! Alebo si to napíšeš do diára na iný deň?" Hope rozhodila ruky a hľadela na kamaráta, ktorý sa obliekal.

"Fajn, pochopil som. Tá irónia nebola potrebná." Znudene sa ňu kráčal do klubovne kde si sadli do kresiel. Na ich šťastie bola už úplne prázdna.

"Čo máš na srdci."

"Bola som za McGonnagalovou, pretože si ma dala zavolať no a tak som úplne vystrašená čo odo mňa chce, za ňou šla, zaklopala som.." Hope rýchlo mlela až sa jej slová zlievali do jedného.

"Hope, zlato. Pomalšie a dostaň sa k pointe. Ak by som mal chuť na román skočil by som si do knižnice." prerušil ju Isaac načo mu Hope venovala naozaj škaredý pohľad.

"Fajn. Vošla som do prázdnej riaditeľni a stretla Bellatrix Lastrengovú, ktorá sa pri pohľade na mňa rozplakala a vkuse mlela nejaké kecy o tom, že je moja matka a ako som vyrástla a..."

"Počkaj, počkaj!" opäť ju prerušil Isaac. "Skús sa vrátiť ku časti, kde si sa stretla s najhladanejšou pomocníčkou Voldemorta?!"

"Teraz už mám tvoju pozornosť?" sarkasticky prehodila Hope.

"Neublížila mi, nikomu sa nič nestalo. Tak ta vbehla McGonnagalová a doslova ma odtiaľ vyhodila."

"Fúha." chlapec sa oprel  a Hope videla, ako sa mu hmýria myšlienky v hlave.

Hope sa pozrela na svoje ruky a pomaly zašepkala niečo, čo jej vŕtalo v hlave najviac.

"Čo ak.. Čo ak je pravda to čo hovorila? To s tou matkou?" Isaac sa na ňu v okamihu otočil.

"Neblázni. To nieje možné." Keď videl, že Hope to neupokojilo stiahol si ju do náručia, kde sa mu uvelebila. Dal jej pusu do vlasov.

"Hej, my dvaja zistíme kto je tvoja matka aj kebyže to má byť posledná vec, čo urobíme. My ju nájdeme, jasné? A nieje to Bellatrix, ani nad tým neuvažuj."

Hope prikývla a zhlboka sa nadýchla jeho vôňe, ktorá ju z časti upokojovala. Isaac ju hladil po pleci a obaja bez slova hľadeli do ohňa.