Mona

"Objekt 326 zaistený!" zahlásil desivo vyzerajúci vojak, keď mladé, vystrašené dievča ťahal z jej väzenskej cely. Držal ju pevne pod lakťom a ťahal za ním, keď sa kdesi uberal rýchlymi krokmi.

"Kam ma to vediete?" spýtala  sa ho, no vyzeralo to akoby  sa rozprávala so stenou. Na tvári mu ostal kamenný výraz, pričom ju naďalej bez slova ťahal po tmavej chodbe.

"Hej, pýtala som sa niečo!" dievčina  sa mu prudko  vytrhla z pevného zovretia a zastala  uprostred tmavej, dlhej chodby. Vojak sa pomaly otočil a zahľadel sa jej do očí, pričom z neho sršal rešpekt a strach, čo donútilo dievčina trochu ustúpiť.

"Nemáš právo klásť otázky." povedal hrubo a opäť krehké žieňa strhol za lakeť. Po krátkej chvíli zápasenia s mužom sa mu vytiahla zo zovretia a tentoraz zvýšila hlas.

"Odpovedzte mi, inak nikam nepôjdem!" zahlásila , no to bola asi najväčšia možná chyba akú mohla spraviť. Zrazu zbadala mohutnú, mosadznú zbraň ako sa blíži k jej hlave. Potom nasledovala iba ťaživá tma.

"Musela si dostať poriadnu ranu do hlavy, miláčik." z driemot ju prebral milý, ženský hlas. Pomaly otvorila oči a do hlavy jej pulzovala nepríjemná bolesť. Zasyčala a rukou sa chytila za hlavu,keď sa pokúšala posadiť na mäkkej posteli. Do oči jej udrelo svetlo a rýchlo zažmurkala aby si na túto zmenu zvykla.

"Hej, pomaly. Ešte si slabá." rýchlo sa k nej vrátila žena v bielom plášti.

"Ako sa voláš?" spýtala sa jej jemne, keď si dievča obzeralo miestnosť do ktorej ju zaviedli. Podľa množstva postelí a prístrojov, ktoré sa tu nachádzali zhodnotila, že sa nachádza v nemocničnom krídle ich bunky.

"Laila." povedala napokon.

"Tak Laila, museli sme ti urobiť mnohé testy, takže sme ti vzali väčšie množstvo krvi, čo môže spôsobiť jemné točenie hlavy."

"Krvi? Testy? Aké testy?" rýchlo ju prerušila a až vtedy si zbadala infúziu, ktorá jej púšťala číru tekutinu do žily. Rýchlo si ihlu vytiahla a vyskočila z postele, pričom sa prikrčila akoby čakal útok.

"Upokoj sa Laila, takto si len ublížiš. Ja nie som tvoj nepriateľ." prihovárala sa jej lekárka pričom zdvihla ruky nad hlavu.

"Aké testy?" zopakovala.

"Či si vhodný adept." povedala po chvíli doktorka a smutne sklonila hlavu. "Je mi to ľúto."

"Adept? Adept načo?"

"To ti bohužiaľ nemôžem povedať. Prezident Rose vám všetko vysvetlí. Za chvíľu všetkému porozumieš."

"Nám? O čom to sakra hovoríš!" vybuchla Laila prudko. Hlava ju opäť rozbolela a cítila ako sa jej celá miestnosť točí. Skôr než doktorka odpovedala do miestnosti vošiel vojak, tentoraz iný ako ten čo ju priviezol sem. Bol mladší a na tvári mal ustráchaný výraz. pohľad mu zamieril na dievča v rohu no slová,ktoré vypustil venoval mladej doktorke.

"Všetko v poriadku,doktorka?" tá len prikývla a pokynula hlavou smerom ku mne. Laila videla ako sa jej do očí tlačili slzy, čomu nerozumela. Vojak k nej opatrne podišiel akoby sa bál, že po ňom skočí a vykrúti mu krk.

"Ja ti neublížim." pošepol, keď sa k nej približoval.

"No tak, poď dobrovoľne." takmer ju prosil keď videl, že sa ani nepohla. Laila premýšľala nad jej možnosťami no usúdila, že sú mizerné. Napokon zvesila plecia a vybrala sa za vojakom.

Po ceste si prezerala známe chodby, v ktorých však už dlho nebola. Posledné tri roky strávila vo väzení za pokus o vraždu prezidenta. Nechal zabiť jej matku, keď prišla na všetky jeho špinavé hry. Nachádzali sa v podzemných priestoroch, ktoré slúžili ako útočisko pre ľudí. pred desiatimi rokmi na zemi vypukla vojna, čo nieje nič prekvapivé, no zbrane ktoré boli použité spôsobili, že sa zem stala neobývateľnou. Rozšírila sa smrteľná nákaza, ktorá nás takmer všetkých pozabíjala. Preto sme sa utiahli sem, do podzemia odkiaľ už niet úniku.

"Čo odo mňa prezident chce?" spýtala som sa tvrdo vojaka, ktorého som nasledovala.

"To neviem." riekol a medzi nimi opäť zavládlo ticho. Lila si vzdychla a pokračovala v chôdzi.

Vošla do jeho kancelárie a takmer jej spadla sánka. Vedľa prezidenta stál jej otec spolu s pár dôležitými ľudmi, ktorí viedli celú ich podzemnú bunku. Pred stolom na stoličkách sedeli ďalší štyria ľudia, ktorí boli úplne rozdielni, no spojení jednou vecou. Všetci, vrátanie Laily, boli väzni, mladí delikventi.

"Ty?" pozerala sa na svojho otca nenávistným pohľadom a cítila ako sa jej slzy natlačili do očí. Potlačila ich, nemohla ukázať slabosť.

"Laila.." prihovoril sa k nej, no prezident ho prerušil.

"Slečna McCallova vitajte. Už sme vás očakávali, prosím sadnite si." rukou ukázala na posledné piate kresle pred jeho stolom. Nedôverčivo si ho premerala, no napokon si do neho patrne sadla.

"Tak, keď sme tu všetci, dovoľte mi aby som začal." prehovoril prezident. Oprel sa o operadlo svojho obrovského kresla a preložil si ruky na hrudi.

"Určite ste všetci zmätení, začo sa ospravedlňujem ale inak to nešlo. Určite nikomu z vás neuniklo, že ste boli podrobení mnohým testom. Testy slúžili na to, aby sme zistili, či ste vhodnými adeptami a s potešením vám oznamujem, že ste všetci prešli. V žilách vám koluje látka, ktorá vás činí imúnnymi voči nákaze, ktorá vypukla na zemskom povrchu. Práve preto sme sa rozhodli, že vyšleme vás piatich do hôr, kde sídli istá divoká skupina ľudí. Podľa našich výskumov a sledovaní sú jediný, ktorý poznajú liek a vedia ako ho vyrobiť."

"Vy nás chcete poslať von?" prerušila ho prudko ryšavá dievčina s výraznými pehami na tvári. V očiach sa jej usadil strach a hľadela na prezidenta s napoly otvorenými ústami.

"Áno slečna Collova, presne to chcem spraviť."

"Ale to nemôžete, vraveli ste že nikto neprežil, že tam sú len zmutované zvery a samé nástrahy." ozva sa hneď mohutný chlapec s okrúhlou tvárou. Poznala ho bol to Jacob Milles, býval vedľa nej, no tak ho zavreli za krádeže liekov.

"To sú ale taktiež je tam liek, ktorý nás všetkých môže dostať opäť na povrch. Nehovorte mi, že ste spokojný so životom v podzemí pán Milles. Nikto z nás nieje, ľudia sa začínajú búriť." prerušil ho prezident a vystrel a za svojim kreslom. Zrejme neočakával podobné problémy, no zabudol na fakt, že tieto deti ho neznášajú zato, že im zničil život.

"Vraveli ste, že sme jediní ľudia, čo prežili." ozval sa zrazu tretí jemnučký hlások, ktorý patril mladému dievčaťu. Nemohla mať viac ako dvanásť rokov.

"Trošku som poupravil pravdu. Prežili viacerí a tí vytvorili mnoho skupiny, ktoré medzi sebou bojujú o moc a o územia, či potraviny. Život tam vonku je drsný, no keď nájdeme liek, všetko sa zmení a budeme môcť žiť ako predtým, slobodní. Spolu vytvoríme lepší svet."

"Kraviny." ozvala sa Laila . Všetky oči sa zamierili na ňu. Prekrížila  si ruky na hrudi a ignorovala ublížený pohľad svojo otca.

"Posielate nás na istú smrť. Ak by to tak nebolo, vyslali by ste tam svojich vojakov a nie decká z polepšovne, ktoré sa rozpŕchnu hneď ako ich vyhodíte za dvere.

"Aj nato som myslel slečna McCallova, preto som sa rozhodol spraviť si menšiu páku, niečo ako zadné dvere ak by to nešlo podľa môjho plánu.." povedal s jemným úsmevom a opäť sa pohodlne usadil na svojej stoličke.

"Vojaci za vami majú v striekačkách roztok, ktorý spôsobí to, ž sa vám vymažu všetky vaše spomienky. Nebudete vedieť kto ste, čo robíte a ani prečo to robíte a jedine ja vám ich môžem vrátiť. Presne preto spravíte to čo vám poviem."

"To nemôžete!" vykríkla ryšavka a vystrašene sa otočila za seba. Vojaci sa približovali k nim. Lailu ochromil strach a pzrela sa na jej otca, ktorý ronil slzy.

"Ty si to vedel?" stačil jej jeden pohľad do jeho tváre plnej výčitiek a vedela odpovede.

"Ako si mohol?!" zašepkala po tichu v miestnosti,ktorá sa zrazu naplnila krikom detí a žalostných prosieb. Jej pohľad patril iba jej otcovi,ktorý jej hľadel do očí a po lícach sa mu kotúľalo množstvo sĺz.

"Odpusť." zašepkal, keď v tom Laila ucítila vpichnutie dlhej ihly do jej pleca. Cítila ako sa jej tekutina dostala do žíl. Cítila ako jej oťaželi viečka. Pohľad sa jej zahlmil a opäť upadla do moci ťaživej tmy.